PRVNÍ HOŘE - Achtung, Sultan!
Urzovci jsou zpět a vyráží do klubů, radujme se! To by asi tak stačilo. Snad jen drobná poznámka. Minulá deska byla a je až příliš dokonalá. Nová je dokonalá poněkud méně, je pouze vynikající. Kdo by to byl čekal?
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Zabudnúť na zaradenie do kontextu je pri spomienkovej recenzii trestuhodnou chybou, poďme sa teda pozrieť, čo sa dialo na elitnej časti nórskej čiernej scény na prelome rokov 1998 a 1999: SATYRICON sa nadychovali na prelomový album „Rebel Extravaganza“, ULVER práve vypúšťali konceptuálny dvojdisk na motívy Wiliamovho Blakehovho „The Marriage Of Heaven And Hell“, DØDHEIMSGARD finišovali práce na jednej z najnovátorských blackmetalových nahrávok, „666 International“. A i samotní „cisári“ z EMPEROR sa nachádzali ešte len na pol ceste medzi majstrovským, ale formou tradičným dielom „Anthems To The Welkin At Dusk“ a pod hviezdou pokroku zrodenom „IX Equlibrium“.
Všetkým spomínaným dielam predchádzal spoločný split THORNS a EMPEROR, na metalovom nebi unikátny konceptom i jeho spracovaním. Na rozdiel od klasických spoluprác v rámci jedného CD, viac menej lepiacich dve EP do jedného celku, sa obaja protagonisti rozhodli na súboj: jeho jadrom je interpretácia „Ærie Descent“ z legendárneho dema „Trøndertun“, s jeho predchodcom „Grymyrk“ tvoriacim dvojicu kultových nahrávok, na ktorých Snorre W. Ruch údajne vynašiel typicky blackmetalový disonantný riff.
Po industriálnom intre z dielne EMPEROR začína svoj ťah THORNS. Jeho verzii spomínanej skladby dominuje ťažká, dusivá industriálna atmosféra s typicky jedovatým brechotom v podaní Satyra Wongravena, osoby, ktorá Snorre W. Rucha prakticky donútila tvoriť po dlhoročnom pobyte vo väzbe, o ktorej skutočnej oprávnenosti zrejme vie pravdu len samotný Snorre. Tradičné, archetypálne bzučivé riffy sa rozlievajú do ambientných ploch, aby znovu explodovali, pretvárali sami seba a po poslednom údere automatického bubeníka sa rozliali do klávesového outra. EMPEROR, verní svojim perfekcionistickým zásadám, si na rovnakú časť vyše osemminútovej „Ærie Descent“ zvolili autentický zvuk vyše 170 rokov starého organu. Obe verzie skladby delí „I Am“, v ktorej sa EMPEROR najviac naplnili význam pojmu „remix“. Elektronické rytmy obaľujú ústredný výkrik „I am the emperor!“, podkreslený preludujúcim syntezátorom a plynule prechádzajúcim do „Ærie Descent“, rovnako vydarenej ako reinterpretácia originálu z pera pôvodného autora. EMPEROR skladbe dodali živosť a pôsobia ako určitý protipól znekľudňujúcej elektronickej obsesii Snorre W. Rucha. Z pôvodnej verzie skladby z roku 1992 ostali v oboch prípadoch len gitarové linky a klávesové finále.
Zaujímavým experimentom je „Thus March The Nighspirit“, remake „Thus Spake The Nightspirit“ z cisárskych „Hymien pre nebeskú klenbu za súmraku“. EMPEROR sa s vlastnou skladbou rozhodli vysporiadať svojsky a zaranžovali ju do pôsobivej, klasicizujúcej sláčikovej inštrumentálky. Poslednú trojicu tvoria ťaživé, prevažne pomalo sa plaziace skladby v podaní THORNS: duo vlastných a coververzia „Cosmic Keys To My Creations & Times“ z dlhohrajúcej prvotiny EMPEROR. Všetky tri pôsobia ako návnada pred plnohodnotným albumom THORNS, ktorý o niečo vyše roka neskôr zrovnal blackmetalovú scénu so zemou.
Nie je náhodou, že táto recenzia vychádza v deň, keď sa na Metalopolis venujeme sólovému debutu Ihsahna, frontmana EMPEROR. Kým ten sa v roku 2006 venuje pokračovaniu zvuku z posledného opusu „Prometheus – The Discipline Of Fire & Demise“, bohužiaľ okoreneného návratom k tradičným heavymetalovým postupom, jeho domáca skupina pred ôsmimi rokmi stvorila jeden z najpozoruhodnejších albumov v rámci viacmenej tradičného blacku. Aj keď súboj THORNS a EMPEROR skončil nerozhodne a ani jeden z duelantov sa nevyhol mierne naivným zakopnutiam, z ich spoločnej práce je cítiť chuť a radosť z objavovania oblastí, ktoré boli dovtedy u severských čiernokňažníkov tabu. Vďaka prekročeniu týchto imaginárnych hraníc sa EMPEROR a THORNS zapísali do histórie, spolu so zoskupeniami spomenutými v úvode a ich „crossoverovými“ majstrovskými zásekmi.
Rok 2006 sa zdá byť rokom návratov ku koreňom, nielen vďaka aktuálnym doskám DARKTHRONE či SATYRICON, ale i prudkým rozmachom ortodoxnej severoamerickej scény. O to viac odporúčam pozrieť sa do nedávnej minulosti, keď kovu z najčernejších dominovalo slovo „progres“ v nesprofanovanom, originálnom význame.
Neprávom polozabudnutá položka v diskografii EMPEROR, predjedlo k plnohrajúcemu debutu THORNS. Jedna z najpozoruhodnejších blackmetalových nahrávok a jeden z mála zmysluplných pokusov o fúziu čierneho kovu a elektroniky.
THORNS
Snorre W. Ruch
- nástroje
Satyr Wongraven
- spev
EMPEROR
Ihsahn
- gitary, spev, klávesy
Samoth
- gitary
Trym
- bicie
1. Exördium (EMPEROR)
2. Ærie Descent (THORNS)
3. I Am (EMPEROR)
4. Ærie Descent (EMPEROR)
5. Thus March The Nightspirit (EMPEROR)
6. Melas Khole (THORNS)
7. The Discipline Of Earth (THORNS)
8. Cosmic Keys (THORNS)
-bez slovního hodnocení-
Urzovci jsou zpět a vyráží do klubů, radujme se! To by asi tak stačilo. Snad jen drobná poznámka. Minulá deska byla a je až příliš dokonalá. Nová je dokonalá poněkud méně, je pouze vynikající. Kdo by to byl čekal?
Atmosférický black metal / post-metal. Hodně odlehčená produkce plná vybrnkávaček, náladových pasáží a košatých atmosférických vsuvek. Zuby se moc necení, možná občas mléčné jedničky. Příjemný poslech, vyloženou hitovku však na "Succumb" nenajdete.
Šíleně plodný oneman projekt, Aaron Edge se utrhl ze řetězu s sází jednu desku za druhou. "Agglomeration" je třetí z letošních již pěti alb. A překvapivě to drží slušnou kvalitu. Pokud tedy máte rádi dusivý sludge doom s výbuchy disonantního šílenství.
Hulváti z Jura sú takí naši DARKTHRONE: o pol generácie mladší a s koreňmi v grinde miesto blacku, no doživotne verní metalovej klasike (s čoraz hrubším zvukom). „Kromaňon“ a „Abeceda nenávistí“ sa zapíšu do zlatého fondu. Zbytok asi nie, čo vôbec nevadí.
Oproti EP "God Made Me An Animal" ubral Greg Puciato (ex-THE DILLINGER ESCAPE PLAN), ale i skupina jako celek, na nekompromisnosti, objevují se více i zpěvné a melodické polohy, nicméně je to stále hodně nasraný a uřvaný post-hardcore té nejvyšší kvality.
Strhující rozsáhlé kompozice, které buď zcela pohltí, nebo unudí. Já se hlásím k první možnosti. Je to jako snové divadlo severského death metalu. Za mě je to zatím rozhodně jedna z nejzajímavějších desek letošního roku.
Singl „Winter Storm Vigilantes“ je povedená záležitost, která byla slibnou návnadou na nové album. Velká očekávání byla nakonec zbytečná. S trochou dobré vůle se na albu najdou dvě další slušné skladby, jinak je to stále ten samý a nenápaditý kolovrátek.